V chladnom, severoírskom Belfaste sa 22. mája 1946 narodil George Best. Od malička mal futbalové nadanie, talent, ktorým udivoval všetkých okolo seba.
Keď prišiel ako 15-ročný „na skusy“ do Manchesteru, nikto vtedy netušil, že vnesie do hry červených diablov víťaznú pečať, že sa o ňom bude hovoriť ako o najlepšom hráčovi v histórii britského futbalu a že sa nedožije šesťdesiatky. Každý vtedy videl len talentovaného chlapca, ktorému nechýbalo sebavedomie. Kto však skutočne bol George Best? „Povedzte mi, pán Best. Kde sa stala chyba?“ Best nechápe čašníkovu otázku. Vždy si myslel, že je pánom svojej vôle a nič ho nedokáže zničiť, ani odradiť od činnosti, ktorá ho baví. Ženy a alkohol, nočný život a strata samého seba. Best mal k alkoholu blízky vzťah a počas úspešných liet si začal uvedomovať vlastnú dôležitosť pre futbal i pre britskú spoločnosť. Až po mnohých rokoch si spomenul na toho čašníka z hotela, ktorý sa ho pýtal na tú najťažšiu vec na svete. „Možno videl to, čo som ja nevidel,“ priznáva George Best. Bol jedným z mála hráčov v Anglicku, ktorého novinári vyhľadávali aj pre iné, než futbalové záujmy. Poľovali na jeho súkromný život, ktorý nebol príkladný. Hľadali senzácie a odsudzovali. Ešte predtým bol George Best predovšetkým futbalista, hráč Manchesteru United a najmä – britský futbalový kráľ…
„Bol rýchly, mal odvahu, balans a hral oboma nohami rovnako dobre,“ spomína Bestov priateľ Michael Parkinson. „Vedel prihrať dlhú i krátku prihrávku neuveriteľne presne. Nikdy nemal ani len kúsok strachu zo súboja. Navyše, vrátil futbalu význam slova driblovať. O góloch, v jeho prípade ani netreba hovoriť.“
Počas šiestich legendárnych sezón skóroval za United 115 gólov v 290 zápasoch. V jednom zápase raz dokonca šesťkrát. Vyhral Európsky pohár majstrov (dnešná Liga majstrov) a v tom istom roku (1968) ho zvolili za najlepšieho hráča Európy. Pelé o ňom povedal, že je najlepším a najtalentovanejším hráčom planéty aj napriek tomu, že nedostal veľkú šancu, dostať sa so Severným Írskom na záverečný turnaj MS.
Do Manchesteru prišiel z Belfastu v roku 1961 spolu s kamarátom, Ericom McMordiem. Génius schopný obalamutiť futbalový svet nebol predurčený vychutnať si kráčanie po schodoch splnených snov. Mal problém. Ego. Po 24 hodinách strávených na Old Trafforde si Best a McMordie povedali, že videli dosť a vrátili sa späť do Ulsteru. Bestov otec potom telefonoval manažérovi United Mattovi Busbymu a George v priebehu dvoch týždňov už opäť naháňal loptu na štadióne červených diablov. Z Besta sa stal profesionál v roku 1963 a nedlho potom nastúpil v drese Red Devils na svoj prvý zápas. United čakala ťažká skúška. Birminghamský West Bromwich Albion, ktorý bol vtedy na druhom mieste ligovej tabuľky. Best odohral výborný zápas a svojou hrou nadchol divákov. V súboji proti Williamsovi mu najskôr ukázal loptu, urobil rýchlu kľučku a viac ho nebolo. United vyhrali 1:0 a udržali sa tým na špici. Rodák z Belfastu sa veľkou mierou pričinil o gól, no v ďalšom zápase nehral. Nahradil ho Ian Moir. Z tohto obdobia sa traduje „historka,“ že Williams prišiel po zápase k Bestovi a spýtal sa ho: „Počkáš chvíľu kým sa ti pozriem do tváre?“ „Prečo?“ Spýtal sa Best. „Pretože všetko, čo som z teba videl v zápase, bol tvoj chrbát, ktorý sa mi v diaľke stále zmenšoval…“ povedal udivene Williams.
17-ročný Best si nevedel na prostredie vo veľkoklube zvyknúť. Mladíkovi sa cnelo za domovom, a preto odišiel na vianočné sviatky k rodine do Belfastu. Z Manchesteru mu ihneď telefonovali, že ho potrebujú na ligový zápas s tímom Burnley. Best priamo odpovedal, že ak je pre nich tínedžer taký dôležitý, nech po neho pošlú lietadlo, ktoré ho po zápase dopraví naspäť do Belfastu. Urobili to. Georgovi rástlo sebavedomie ako huby po daždi. Pochopil, že v ňom vidia veľkú perspektívu a on to začal aj využívať. V zápase s Burnley strelil Best svoj prvý gól v drese United.
Čas plynul a meno George Best bolo už známe. Novinári ho velebili za dokonalú hru, nebrániteľný štýl hry, kľučky, prihrávky, senzačné prieniky aj góly. S loptou sa hral a hral sa aj so sebavedomím obrancov. Vedel urobiť tú technicky najťažšiu vec a pritom oklamať šesť hráčov súpera i brankára a zakončiť do prázdnej svätyne. Mal prehľad, rýchlosť a vtip. Vedel, že čokoľvek mu vyjde, zdeptá súpera a v ďalšom útoku bude cesta k bráne jednoduchšia. Strieľal, prihrával, pýtal si fauly. A diváci ho milovali. To, čo predvádzal, na ostrovoch nikdy predtým nevideli. Bol famózny a originálny. George Best bol slávny.
Najväčší zápas United v šesťdesiatych rokoch. Finále EPM 1968. Man Utd vs. Benfica Lisabon. Benfica bola mimoriadne skúseným tímom. Z 52 zápasov v EPM vyhrala 29. United hrali 32 stretnutí a vyhrali 20. Portugalčania hrali svoje piate európske finále za posledných osem rokov a dovtedy sa zo zisku pohára tešili dvakrát. Červení diabli z Menchasteru mali zohrať finále vo Wembley s tímom červených diablov z Lisabonu. Najväčšia hviezda Benfiky, Eusébio bol vtedy druhý najlepší strelec v histórii EPM za Di Stéfanom.
Po prvom polčase získali United vedenie gólom Charletona. Deväť minút pred koncom zmrazil divákov vyrovnávajúcim gólom Graca. Hráči Manchesteru strácali vieru, Benfika silnela. Eusébio mal dve veľké šance. Gól však nedal. Portugačania stále stupňovali tempo a vytvárali si veľký tlak. Náhle prišiel hvizd, ktorý dal hráčom United šancu vydýchať sa pred predĺžením. Best zobral na seba zodpovednosť v rozhodujúcej chvíli. Prevzal loptu chrbtom k bráne, obtočil sa okolo brániaceho hráča, uzemnil brankára a skóroval. „Sníval som o góle, ktorým oklamem brankára natoľko, že loptu zastavím na bránkovej čiare a v pokľaku ju hlavou dotlačím za bránkovú čiaru. Keď som dal vo finále gól Benfice, takmer som to urobil. Dostal som gólmana do pozície diváka, ale potom som sa naľakal a zamrzol som. Svojmu šéfovi som takmer spôsobil infarkt.“
George Best prestal hrávať v Manchesteri pre pretrvávajúce problémy s disciplínou a kvôli sklonom k alkoholizmu. Skúšal šťastie v menších kluboch, dokonca i v americkej lige. No ťažkosti s alkoholom pretrvávali a spôsobovali mu osobné a profesionálne problémy. Cítil sa nepochopený a odstrčený. Jeho blízky priateľ Michael Parkinson smutne konštatuje: „Jediná tragédia Georga Besta je, že sa nikdy nedozvie, ako dobrý hráč mohol byť.“
Hráči mu vytýkali, že premrhal svoj talent. To, čo predvádzal tribúnam bolo vraj iba zlomkom majstrovstva, ktoré bol schopný dosiahnuť. Mal veľký dar. Iní zasa hovoria, že kritika jeho spôsobu života nie je správna. Best mal nárok na súkromie a my sme mu ho brali. To, že sa vedel zabávať iba podčiarkovalo jeho povahu. Bol divoký a uvoľnený nielen keď hral futbal. Keby sa nebláznil, nebol by to on. Ukázal Británii krásu futbalového majstrovstva, ktoré spočíva v neustálom driblovaní. Vedel to.
Zomrel na infekciu vnútorných orgánov 25. novembra minulého roku. Podľahol dlhej chorobe, ktorú mu zčasti spôsobil jeho spôsob života. Pred pár rokmi absolvoval transplantáciu pečene. Dlhodobo sa liečil, no v posledných mesiacoch života sa jeho zdravotný stav dramaticky zhoršoval.
Goerge Best bol výstredný a vždy chcel niečím zaujať. Najlepšie to vedel s loptou a na ihrisku. Hovorili mu, že je piatym členom Beatles. Bol minimálne rovnako populárny. Bol drzý. Drzo a povýšene odpovedal novinárom a ešte s väčšou drzosťou vedel oklamať obrancov súpera. Sám o sebe povedal: „Pelé ma nazval najlepším hráčom sveta. To je tá najväčšia pocta, akej sa mi v živote dostalo.“ Povedal aj: „Vraj som spal so siedmymi Miss World, ale to nie je pravda. V skutočnosti boli len štyri. Na tie ostatné som sa vykašľal.“ Jeho trpký humor korunoval výrokom: „V roku 1969 som prestal so ženami aj s pitím a bolo to najhorších dvadsať minút môjho života.“
George Best ostáva vďaka svojmu futbalovému umeniu najlepším futbalistom histórie, aký kedy behal po ihriskách v Anglicku alebo v Severnom Írsku. Od konca jeho krátkej kariéry ho nikto výrazne nedokázal napodobniť, a ani sa mu priblížiť. Bol miláčikom davu. Pre jeho technické finesy ho ľudia (nielen) v Británii budú milovať a nikdy na neho nezabudnú.
